Kým sa stihnem rozlúčiť

Má zmysel cestovať v čase do minulosti, keď nemôžete zmeniť prítomnosť? Práve táto štvrtá kniha v obľúbenej sérii s návratom do známej tokijskej kaviarne ukazuje, prečo takáto cesta zmysel má. Aj keď na prvý pohľad nedokáže nič zmeniť. • Autor nám opäť zahrá na emočných strunách pomocou štyroch príbehov, ktorých začiatky vôbec nenaznačujú, že sa niečo dokáže v postoji hlavných hrdinoch zmeniť, či im to napomôcť. Všetci sú spočiatku k tomu postavení dosť skepticky, pretože aj ja ako čitateľka som premýšľala, že aký zmysel majú jednotlivé príbehy, ktoré mi až tak blízke neboli. • Ale čítaním zisťujeme niečo iné. Možno nemožno :) nič zmeniť na minulosti, ale dôležité je pochopiť prítomnosť daného momentu. Každý návrat v čase prináša postavám možnosť povedať to, čo nestihli, uzavrieť neukončené kapitoly života a nájsť vnútorný pokoj. A v tom tkvie autorov text, ktorý je síce jednoduchý, aj keď komplikovaný na množstvo postáv, v ktorých som sa niekedy strácala, no nič to nemení na zážitku, ktorý som z tejto knihy mala. Opäť ide o emočne silný príbeh. • Na tomto čítaní je pre mňa zaujímavé hlavne to, ako sa ma vie autor svojou témou a príbehom dotknúť. Je krásne, ako poukázal na to, že možnosť rozlúčky s niekým blízkym môže mať obrovskú silu. Aj vtedy, keď už nič nedokážeme zmeniť...

Štvrté pokračovanie série o tajomnej kaviarni, v ktorej je možné cestovať v čase, opäť prináša niekoľko samostatných príbehov, ktoré spája rovnaké prostredie aj pravidlá cestovania v čase. Dej knihy sa odohráva v malej japonskej kaviarni, kde existuje zvláštna možnosť, kde sa zákazníci môžu vrátiť do minulosti alebo navštíviť určitý moment, no iba za presne stanovených podmienok. Najdôležitejšie z nich je, že nemôžu zmeniť prítomnosť a musia sa vrátiť skôr, než vychladne šálka kávy. Každý z príbehov sleduje inú postavu, ktorá túto príležitosť využije, aby sa ešte raz stretla s blízkym človekom, často ide o niekoho, koho stratila, alebo komu nestihla povedať dôležité slová. Určite tušíte, že sa nevyhneme ani emotívnym situáciam, kedy som aj ja mala často stiahnuté hrdlo. V centre pozornosti sú emócie ako ľútosť, smútok, láska či túžba po odpustení. Postavy si postupne uvedomujú, že minulosť síce nemôžu zmeniť, no môžu zmeniť svoj pohľad na ňu. Štýl písania je aj v tejto časti jednoduchý a plynulý, vďaka čomu sa kniha číta veľmi rýchlo, doslova na jedno otvorenie. Kniha Kým sa stihnem rozlúčiť opäť nesklamala, užila som si ju rovnako ako predchádzajúce časti.

Vitajte v kaviarni Funiculi funicula, ktorá umožňuje svojim návštevníkom cestovať v čase. Už štvrtý diel tejto série nás prostredníctvom štyroch postáv prenáša do minulosti, v ktorej sa snažia vyrovnať so svojou vlastnou stratou. ?? Prvý príbeh je o archeológovi, ktorý väčšinu života venoval práci a vlastným potrebám. Teraz, keď jeho žena leží v kóme, túži po stretnutí s ňou a s deťmi, ktoré tak dlho zanedbával. ?? V druhom príbehu sa manželia rozhodnú vrátiť do minulosti za svojím psom. Sami deti nikdy nemali a ich domáci miláčik bol pre nich ako dieťa. ?? Tretí príbeh je o mladej žene, ktorá prišla o svojho priateľa a až po tejto strate si uvedomila, o čo všetko vlastne prišla. ?? Napokon štvrtý príbeh je rozprávaním o otcovi a dcére, ktorých životy ovplyvnilo ničivé zemetrasenie. Séria kníh z tejto čarovnej kaviarne je pre mňa vždy stávkou na istotu a ani tentokrát tomu nebolo inak. Z Kawagučiho textov sála pokoj, jeho príbehy sú plné lásky, ale aj bolesti a straty. Hrdinovia prostredníctvom ciest do minulosti prechádzajú uvedomením, pričom zároveň ponúkajú priestor na zamyslenie aj pre nás – nad pominuteľnosťou času a okamihov, ktoré často berieme ako samozrejmosť. ??

Po predošlej časti odohrávajúcej sa na ostrove Hokkaidó sa opäť vraciame do tokijskej kaviarne Funiculi Funicula, ktorá bola dejstvom prvých dvoch častí. V nej môžu návštevníci cestovať v čase. Môžu sa stretnúť s osobou z budúcnosti či z minulosti. Cestovanie v čase má však niekoľko podmienok. Jednou z nich je, že sa musia vrátiť, kým im vychladne káva. Ďalším pravidlom je, že osoba, s ktorou sa chcú stretnúť, musela navštíviť kaviareň. Posledným pravidlom, ktoré mnohých odradí, je, že prítomnosť sa nijako nezmení. Načo teda cestovať v čase, keď nemôžem zabrániť zlému rozhodnutiu alebo smrti svojho blízkeho? Nad týmto sa zamýšľali aj návštevníci. Nakoniec sa však rozhodli cestovať. Čitateľov teda čakajú štyri príbehy – štyri návraty do minulosti. Prvým bol muž, ktorý sa venoval svojej práci, ale popri tom zanedbával svoju rodinu. Dá sa to napraviť jednou návštevou minulosti? Zrejme nie, ale čitateľa to prinúti rozmýšľať, či sa aj on nespráva podobne sebecky ako tento muž. Odchádzať od rodiny na služobné cesty a vracať sa len sporadicky bez väčšieho záujmu môže deti veľmi ovplyvniť. Stáva sa z vás cudzinec, ktorý nepozná deti, partnera ani dynamiku rodiny. A čo ak si tento fakt uvedomíte až príliš neskoro? Najdojímavejší príbeh bol o manželoch, ktorí boli bezdetní. Len veľmi ťažko sa vyrovnávajú so stratou svojho štvornohého miláčika. Mne sa tento príbeh veľmi páčil, lebo dokazoval, ako veľmi nás môže zasiahnuť strata domáceho miláčika. Stratíme obrovskú lásku a oddanosť. Neviem si predstaviť, že by pri mne nesedela pri čítaní vonku moja retríverka. Preto som tento príbeh vnímala veľmi osobne. V treťom príbehu vystupuje žena, ktorá veľmi neskoro zistila, že prišla o toho pravého muža. Táto postava mi bola zo začiatku trochu nesympatická, pretože stále čakala, že jej do života vstúpi niekto lepší. Lenže čo ak ten pravý už nechce čakať? Čo ak si to, že je ten pravý, uvedomíme príliš neskoro? Aj tento príbeh nás núti premýšľať o vzťahoch a pominuteľnosti. Posledný príbeh je o dcére, ktorá sa k svojmu otcovi nesprávala najlepšie a keď zomrel pri zemetrasení, tak si veľa veci vyčítala. Dúfala, že mu zabráni odísť a uchráni ho pred skazou, ale prítomnosť sa nezmení. Cesta do minulosti jej ale môže pomôcť vyrovnať sa so svojou stratou o čosi ľahšie. Séria kníh o zvláštnej kaviarni, v ktorej sa dá cestovať v čase, nie je úplne pre každého. Sú to knihy, ktoré si buď obľúbite alebo nie. Ja ich mám rada a vždy sa na čítanie teším. Musím však mať správnu náladu. Baví ma sledovať osudy ľudí, ktorých niečo trápi a sú ochotní urobiť čokoľvek, aby sa s trápením vyrovnali. Aj cestovať v čase. Ostatná časť s názvom Kým sa stihnem rozlúčiť bola dojímavá a krásna. Cítim v nej akúsi naliehavosť rozlúčiť sa s niekým aj v prípade, že prítomnosť nezmeníme. Prečítala som ju za jeden deň a som si istá, že sa k jej príbehom ešte vrátim. U mňa sa zaradí medzi tohtoročné srdcovky.